Uverejnené: Futbalovy trening 2022/4
(Text sa zaoberá výhradne psychickými aspektami trénerstva, tréningového procesu a zrenia osobnosti športovca. Nemá ambíciu zasahovať do rozmerov fyzického tréningu alebo nácviku techník konkrétneho športu. Fyzický tréning môže byť založený na odlišných princípoch a neprotirečí to tomu, čo je v texte uvedené o problematike psychického zrenia)
Krehkosť ľudského zrenia a špeciálne detského zrenia je fenomén hodný zastavenia a hlbšieho zamyslenia. Zamyslieť sa je potrebné nad jednotlivcom, ktorý zrie, nad prostredím, v ktorom sa to deje, a hlavne nad osobami v tomto prostredí. Človek je vzťahová bytosť, kaţdá zmena v procese zrenia prebieha na vzťahovej úrovni, následne sa otláča do jeho individuality a vytvára jeho osobnosť. Vzťahové rozmery smerom k sebe a okoliu sú najdôleţitejšie a navzájom sa ovplyvňujú. Sebaobraz, sebavedomie, sebadôvera, a mnohé iné v dnešnom športe pouţívané pojmy majú hlboký význam, vznikajú však niekde skôr a niečo ich predchádza. Nie sú výsledkom tréningu, nácviku, ani iných foriem vedomého pôsobenia samotného jednotlivca alebo jeho trénera či okolia. Sú výsledkom vzťahového ukotvenia. Je to viditeľné uţ od počiatku ţivota človeka. Vzťah vţdy predchádza zmenu v individualite človeka. Proces individualizácie začína vytvorením vlastného JA. To sa deje v rannom detstve na pôde objektívnej existencie Iných, v tomto prípade takmer výlučne matky. Matka vníma dieťa, preţíva pocity, tým vytvára s dieťaťom vzťah a v realite tohto vzťahu si dieťa vytvára vlastné JA. Nedeje sa to naopak. Nie je to tak, ţe dieťa sa narodí s vlastným sebaobrazom a potom si s matkou ako dve individuality k sebe hľadajú cestu. Nie, sebaobraz dieťaťa vzniká a rastie v láskavom vzťahu matky k dieťaťu. Tento proces je v človeku hlboko zakorenený akvalita individuálneho zrenia celoţivotne stojí na vzťahovom základe. Nemôţeme uveriť konštruktu, ţe v neskoršom veku človeka to je inak a sebaobraz, sebavedomie, a z toho vyplývajúci výkon (napr. športový) vznikajú na inom ako vzťahovom základe. Vpriebehu vývinu osobnosti dieťaťa ostávajú najdôleţitejšie primárne vzťahy s rodičmi a s najbliţšou rodinou, neskôr však prichádzajú aj nové vzťahy. Dieťa vytvára kamarátstva s rovesníkmi, vzťahy s novými dospelými, a do jeho ţivota prichádzajú tieţ nové osoby nesúce určitú autoritu. Tieto osoby, zvlášť autority, majú moc ovplyvniť zrenie jednotlivca a sú nenahraditeľné, nakoľko môţu dotvoriť to, čo rodičia vzhľadom k svojej ľudskej nedokonalosti nedokázali. Bazálne vpečatenie potreby vzťahu pre rozvoj individuality bezpečne pretrváva a pôsobí aj v týchto nových vzťahoch, nie je dôvod skúšať zabezpečiť posun v psychickom zrení jednotlivca iným neprirodzeným anefunkčným spôsobom. Kaţdá snaha zabezpečiť tento posun odosobnenou technikou alebo nácvikom je slepá a nebezpečná. Aj keď môţe dočasne budiť dojem funkčnosti, z dlhodobého hľadiska fungovať nebude a spôsobí nevyrovnanosť a konečné oslabenie.
Jedným z podstatných vzťahov pre športovca je vzťah s trénerom. Podobne ako matka vytvára vzťah sdieťaťom anásledne prebieha správne zrenie, tréner vytvára vzťah so športovcom a následne prebieha zrenie športovca. Nie naopak. Primárny vklad do vzťahu dáva tréner, trénerka, nie športovec. Športovec reaguje na primárny emočný vklad trénera,
1
podobne ako dieťa reaguje na primárny emočný vklad matky, neskôr otca. Aj keď je to v staršom veku športovca iné ako pri matke a dojčati, nakoľko tréner prichádza do kontaktu so športovcom, ktorý uţ má za sebou určitú osobnostnú formáciu, princíp potreby prvotnej emočnej investície trénera ako osoby, ktorá primárne štrukturuje vzťah, ostáva vţdy zachovaný. Nato, ako tréner môţe takýto vzťah so športovcom vytvoriť a udrţovať, sa pokúsime v základných rámcoch pozrieť v ďalšej časti.
Umenie trénerského nazerania
Kto stojí predo mnou? Základná otázka kaţdého vzťahu, kaţdého stretnutia dvoch ľudí. Otázka, ktorá stavia dvoch ľudí vţdy do nového dobrodruţstva ich vzťahu. Otázka, ktorú ak tréner v dialógu zoberie za svoju základnú vo vzťahu k športovcovi, nedovolí im to ostávať v stereotype alebo stagnácii. Pokiaľ túto otázku tréner prehliadne alebo preskočí, riziko nesprávneho smerovania tréningového procesu je vysoké. Táto otázka sa do vzťahu trénera a športovca ponúka neustále. Pred kaţdým tréningom a pred kaţdým stretnutím so športovcom, pred kaţdým rozhovorom, pred kaţdou snahou trénera niečo športovcovi odovzdať, alebo vysvetliť. Je na mieste, aj mimo času tréningu, keď tréner plánuje, rozmýšľa nad svojim zverencom, chce nastaviť správny tréningový proces.
Táto otázka je sama o sebe liečivá a sama v sebe cieľom, často aj bez nutnosti explicitnej odpovede. Samotná snaha o to priblíţiť sa, vidieť a pochopiť v úprimnom záujme človeka, ktorý pred nami stojí, je kľúčová pre naštartovanie jeho procesov zdravého zrenia. Tento človek o tom potrebuje vedieť. Potrebuje vedieť, ţe niekto sa zaujíma o jeho preţívanie, zamýšľa sa nad ním a niečo pri tom preţíva. Na príklade matky a dieťaťa to vyzerá nasledovne:
- – dieťa niečo emočne preţíva ,
- – matka to vníma, rozmýšľa nad tým a niečo pri tom preţíva,
- – matka dáva dieťaťu vedieť, ţe ho vníma a ţe preţíva, čo samu deje,
- – dieťa vníma, ţe matka o ňom vie, ţe sa ním zaoberá a rozumie mu. V tomto procese, odborne nazývanom mentalizácia, nastáva stretnutie emočných svetov dvoch ľudí. Často sú to len sekundy, kedy dieťa vie, ţe matka o ňom vie, ţe matka vie ako sa dieťa v tom momente cíti. Keď sa to deje, je to jeden z najpodstatnejších faktorov zdravého psychického vývinu dieťaťa. Samozrejme to nikdy nie je ideálne, ľudia robia chyby vo všetkom, aj v budovaní vzťahu s deťmi. Nie je moţné úzkostne túto schému dodrţovať, je ale moţné a potrebné sa jej v slobode pribliţovať a vracať sa k nej pokiaľ sa na ňu zabudne. Keď vzťah dieťaťa a matky takto neprebieha, vývin môţe stagnovať alebo bude umelo smerovaný neprirodzeným smerom. Dieťa, a neskôr celoţivotne aj dospelý človek čaká, ţe príde niekto, kto zareaguje správne a emočné stretnutie sa udeje. Tréner ako kaţdá iná autorita tieţ v sebe nesie rodičovský imprinting. Jeho zverenec očakáva podvedome to, čo očakával v detstve od rodičov. Očakáva stretnutie jeho emočného sveta s trénerovým. Tréner to potrebuje vedieť a potrebuje byť nato pripravený. Potrebuje to skúsiť a zaţiť, aby uveril, ţe to funguje. Dieťa, neskôr dospelý športovec, si nesie svoje vzťahové vzorce do vzťahu s trénerom. Stretnutie preto nie je tak čisté a jednoznačne úprimné ako medzi matkou a dieťaťom v prvých fázach ţivota dieťaťa. V neskorších fázach vzťahový vývin nie je nikdy ideálny, dieťa sa postupne
2
odkláňa od zdravého vývinu a opäť k nemu prikláňa. Vznikajú drobné, niekedy väčšie rany na sebaobraze a sebavedomí dieťaťa. Tak je to vţdy, nedá sa tomu vyhnúť. Ich uzdravenie záleţí na opätovnom znovunájdení pravého stretnutia s druhým človekom, v našom prípade s trénerom. Tréner ako iniciátor vzťahu potrebuje začať vzťah štrukturovať správne. Nesmie byť len povrchne reaktívny na prejavy správania svojho zverenca, prípadne jeho splnenie alebo nesplnenie tréningových úloh. Tréner sa potrebuje zamerať na emočné pribliţovanie, nazeranie a zamýšľanie sa nad psychickým preţívaním svojho zverenca. Človek ako ţivá bytosť je schopná reparácie vzťahového nastavenia. Čiţe to ako rodičia ovplyvnili vývin dieťaťa, to s akým sebaobrazom prichádza športovec do vzťahu s trénerom, nie je nemenná skamenelina a je moţne ho meniť. Správny vzťah trénera a športovca napomáha športovcovmu zreniu, ktoré je cestou k následnému zvýšeniu stability v ţivote a preţívaniu subjektívneho pocitu šťastia učloveka– športovca. To sa uniektorých jedincov prejaví v zvýšení chuti do tréningu a k zvýšeniu výkonnosti. Naopak, u niektorých jedincov to môţe priniesť uvedomenie, ţe chcú v ţivote robiť niečo iné ako výkonnostný šport. Obidve alternatívy sú v poriadku, ľudia majú robiť čo ich v ţivote napĺňa, výkonnostný šport nie je pre kaţdého. Čím skôr nájde človek svoju cestu, tým lepšie pre neho aj pre jeho okolie a celú spoločnosť. Ak to chce tréner dosiahnuť, musí dať do hry seba a svoju osobnosť a preţívanie a snaţiť sa o vytvorenie vzťahu, ktorý bude napodobňovať základný rodičovský vzťah. Pozor, nie kamarátsky, to nefunguje a je to pre športovca zmätočné. Nie je moţne dosiahnuť to z emočnej diaľky. Tréner potrebuje dovoliť, aby sa jeho preţívania dotklo preţívanie jeho zverenca a následne mu dať vedieť o tom, ţe tento sa dotyk udial. Tréner a športovec sa potrebujú poznať, cítiť, navzájom o sebe emočne vedieť. Tréner sa potrebuje vydať na cestu nazerania na športovcove preţívanie a opustiť cestu úzkostného trénovania jeho psychiky. Nebezpečne lákavé je si to uľahčiť a začať pristupovať k zverencovi len cez jeho funkčnosť. Je veľmi časté, ţe učiteľ pristupuje k deťom cez ich výkon v škole, a tréner cez ich výkon v športe. Je to jednoduché, jasné, okolie to akceptuje, rodičia to prijímajú, nik sa nezamýšľa, dieťa trpí, vyvíja sa neprirodzene a ţivot ide ďalej. To je tragický omyl nazerania na druhého, a hlavne na dieťa, a nie je to cesta, po ktorej by mal ísť proces zrenia človeka všeobecne, ani konkrétne proces zrenia športovca. Tréner prichádza do kontaktu s jedinečnou osobnosťou športovca, ktorý si so sebou nesie celoţivotný emočný náklad. Športovec potrebuje vedieť, ţe má s trénerom bezpečný prijímajúci vzťah a je akceptovaný aj s emočným nákladom, ktorý si nesie. Ak zverenec vie, ţe tréner ho vníma a vie o jeho preţívaní, je to najpodstatnejšie, aby rástol do sily a stabilnej výkonnosti. Ako dieťa potrebuje na svoj vývin stabilný objektovo pevný vzťah s rodičmi, športovec ho potrebuje mať s trénerom. Ak sa toto deje, tak aj patologický emočný náklad, ktorý si športovec v sebe nesie a bráni mu vo výkonnosti, sa môţe začať rozpúšťať a premieňať na zdravú emocionalitu. Je uzdravujúce, ak športovec vie, ţe jeho tréner vie o tom, ako sa cíti pred štartom, ţe vie o jeho strachoch a ohrozeniach, vie o jeho rodinnom zázemí a vzťahoch mimo tréning. Ţe pozná jeho túţby, rešpektuje ich a podporuje ich pokiaľ sú reálne. Ak nie sú, dáva športovcovi spätnú väzbu a koriguje ho. Je to hlboké a široké dobrodruţstvo, oveľa širšie ako osamotená a tak často aplikovaná schéma tréning–regenerácia–výkon. V ďalšej časti sa pozrieme na interakciu trénera a športovca konkrétnejšie.
3
Praktická psychická interakcia trénera a športovca
Schéma tréning – regenerácia, a z toho vyplývajúci výkon, je v poriadku, tvorí torzo vývinu športovca a je potrebné ju zachovať, ale aj rozšíriť. V súčasnej dobe sa vo veľkej miere objavujú pokusy ovplyvniť psychiku športovca. Väčšina vrcholových športovcov má túto zloţku prípravy ošetrenú. Ide o rôzne prístupy a techniky, vznešene nazývané mentálny tréning, alebo ešte vznešenejšie mentálny koučing. Pristupovať k psychike človeka cez techniky odtrhnuté od subjektívneho preţívania jednotlivca a jeho vzťahového ukotvenia je všeobecne mylné, aj keď v určitých veľmi špecifických prípadoch to môţe mať marginálny význam. Vtomto texte rozoberáme problematiku posilňovania procesu bazálneho psychického zrenia a jeho vplyv na výkonnosť. Podobne ako v klasickej psychoterapii sa symptomatika rôznych porúch nelieči priamo, ale cestou paradoxov cez vzťah psychoterapeuta s klientom a uvedomovanie nevedomého, tak aj pri psychickej formácii športovca sa ku konkrétnym psychickým problémom alebo výzvam má pristupovať nepriamo, cez posilňovanie uvedomovania v kontaktnom vzťahu.
Základná schéma emočnej vzťahovej interakcie medzi trénerom ašportovcom zahŕňa vyváţený proces nazerania, mentalizácie a dôvery v proces zrenia športovca. Tréner si všíma, nazerá a zamýšľa sa nad športovcovým preţívaním, rozmýšľa ako sa cíti, čo asi preţíva (nazeranie). Následne svoje pocity prináša športovcovi. Verbálne, alebo neverbálne, podľa situácie vo vhodný čas (mentalizácia). Nazeranie aj mentalizácica sa nesú vo vedomí dôvery vproces zrenia športovca. Hovoríme odôvere vproces zrenia, nie odôvere vo výsledok. Dôvera vproces zrenia znamená, ţe trénerdôveruje vsebaregulačné procesy športovca, ktoré pri správnom vzťahu s trénerom sa prirodzene naštartujú. Dôveruje, ţe športovec rastie tak, ako potrebuje, pre neho ideálnym smerom, ideálnou rýchlosťou a dúfa, ţe rozvinie svoj potenciál a narastie v čo má narásť. Niektorí športovci narastú vo víťazov, niektorí nie, to je realita. Celý proces budovania emočnej vzťahovej väzby trénera a športovca by nemal prerásť do obsedantného sledovania a popisu všetkého, čo tréner vníma a preţíva. Pomerné zastúpenie trénerovho nazerania a premýšľania nad športovcom má byť väčšie ako trénerove vyjadrovanie týchto predstáv o preţívaní športovca. Tréner nad športovcom premýšľa, ale nehovorí mu o všetkom. Kedy a čo povedať vyţaduje trpezlivosť a presnosť. Forma, akou sa tréner pokúša mentalizovať a hovoriť športovcovi o tom, čo z neho cíti, je dôleţitá a nesie riziká psychických zranení. Je dôleţité, aby tréner hovoril na úrovni predstáv a jeho vyjadrenia boli otvorené, bez „bodky na konci“. Nie je vhodné, aby sa vyjadroval ako expert na preţívanie športovca.
Príklady správnych vyjadrení:
„Zdá sa mi, ţe si bol v poslednej jazde neistý, čo sa deje?“
„Po tom poslednom páde môţe byť pre teba ťaţké sa znovu pustiť rýchlo.“
4
„Všimol som si, ţe keď sa na pretekoch stretneš s XY z klubu XY, máš úplne iný výraz ako zvyčajne. Rozmýšľal som nad tým, ţe môţe byť pre teba ťaţké s ním súperiť.“
„Všimol som si, ţe tvoji rodičia majú doma problémy, nemusí byť pre teba jednoduché sa teraz sústrediť na tréning.“
„Viem, ţe sa uţ dlho trápime s touto technikou, môţe byť pre teba poniţujúce, ţe ostatní v druţstve to uţ ovládajú a ty potrebuješ ešte čas.“
„ Rozmýšľal som, ţe to teraz pred polrokom v škole nemusí byť ľahké, zdá sa mi, ţe si hlavou niekde inde, je to v poriadku, pred vysvedčením to takto často býva, viem, ţe veľa trénuješ, si unavený a nie vţdy sa ti dá pripraviť do školy.“
Nesprávne vyjadrovanie pocitov:
„Poslednú jazdu si išiel pomaly, máš strach, nemysli nato, ţe môţeš padnúť, ver si!“
„Odkedy si padol, vôbec sa nepúšťaš, niečo s tým treba spraviť, bez rýchlosti to nepôjde.“
„Máš strach z XY, keď ťa stále poráţa, to je psychika, musíš to prekonať, bojuj!“
„Viem, ţe rodičia majú teraz ťaţkosti, ale nechaj to pred dverami telocvične, na tréning musíš chodiť s čistou hlavou.“
„Školu nerieš, to ťa nemusí trápiť, ţivot ta naučí, si dobrý v športe, rozvíjaj to.“
Mohli by sme uvádzať ďalšie príklady trénerových hypotetických mentalizačných pokusov. Ovládať umenie správnych slov je zloţité, psychoterapeuti musia absolvovať dlhoročné výcviky, aby sa to naučili, vo svojej praxi sa tomu stále ďalej a kaţdodenne učia a aj tak často robia chyby. Tréner nemá priestor zameriavať sa výhradne a detailne na svoje mentalizačné vyjadrenia. Je ale potrebné, aby vedel rámcovo reagovať a nerobil hrubé chyby, ktoré spôsobujú hlboké zranenia a zastavujú športovcov rast. Tréner nemá byť za experta, nemá vnucovať svoje pocity športovcovi a má mu nechať moţnosť na slobodnú reakciu. Nesmie sa doţadovať reakcie na svoje mentalizačné vyjadrenie. Ak by to robil, negatívne by ovplyvnil rast športovca.
Nesprávne je, keď tréner povie:
„Mám pocit, ţe pre teba môţe byť ťaţšie chodiť na tréningy, keď tvoj otec prišiel o robotu a vieš koľko ho stojí tvoje športovanie“.
Dieťa počúva a ostáva ticho a tréner nalieha ďalšou otázkou: „ Je to tak?“
To nie je správne, reakciu treba nechať otvorenú. Dôvera v proces zrenia je posledné azásadné ohnivko vreťazi vzťahu trénera ašportovca. Vúvode sme spomínali emočné stretnutia dvoch ľudí, ktoré trvá niekoľko okamihov, moţno sekúnd. Netrvajú stále, tréner nemôţe byť na športovca napojený pupočnou šnúrou. Od pôrodu sme samostatné bytosti a pupočné napojenie je navţdy prerušené. Ostávajú nám len okamihy, uţ spomínané emočné
5
stretnutia, alebo stretnutia myslí, ako ich pomenoval významný psychoanalytik Donald Winnicott. Po nich a medzi nimi ostáva len dôvera rodiča – trénera v proces zrenia dieťaťa a vedomie dieťaťa o dôvere rodiča – trénera. Medzi stretnutiami trénera a športovca, medzi tréningami, medzi pretekmi, či medzi rozhovormi je vţdy viac časového priestoru ako v nich. Tréner potrebuje byť zameraný na tento čas, lebo aj v ňom prebieha zmena zrenia. Na športovca vtedy dopadá všetko čo preţil v tréningu či preteku, a prebieha proces zvnútorňovania. Dôvera v proces zrenia športovca je v týchto medziobdobiach zásadná. Športovec si v sebe nesie obraz trénera, a vedome aj nevedome s ním pracuje. Je na ich vzťahu, aký obraz trénera si odnáša. Ak si odnáša obraz trénera dôverujúceho v jeho rast, tento obraz ho posilňuje a buduje. Pokiaľ to tak nie je, zrenie športovca nebude ideálne. Dôvera v proces zrenia má svoj význam aj v rámci separácie. Vývin dieťaťa je zavŕšený jeho separáciou od rodičov. Separácia športovca nastáva opakovane pri kaţdom preteku jeho postavením sa na štartovú čiaru, kde tréner uţ v ničom nepomôţe. Dôvera však pretrváva. Vedomie športovca, ţe tréner ho pozná, vie o jeho vnútornom ţivote a dôveruje v jeho rast, je ničím nenahraditeľné. V momentoch separácie na štartovej čiare a počas preteku toto vedomie pôsobí, podobne ako na človeka v dospelosti pôsobí to, ako ho vnímali rodičia.
O budovaní vzťahu a jeho vplyve na psychiku jednotlivca existuje mnoţstvo kvalitných kníh. V súčasnej vede prebiehajú výskumy vplyvu vzťahu na vývin mozgu a jeho konkrétne centrá. Pomocou moderných zobrazovacích prístrojových metód je nespochybniteľne dokázané, aký zásadný je tento vplyv a aké významné sú rozdiely v raste určitých centier mozgu človeka vzťahovo uspokojeného a vzťahovo deprivovaného.
Sú to zaujímavé zistenia, ale menia niečo vspoločnosti, alebo konkrétne vo formácii športovcov?
Otázka pre všetkých zúčastnených, rodičov aj trénerov.