Na obrazovke môjho mobilu sa objavilo meno, ktoré som mala už dávno uložené. S pani L. som sa zoznámila pred asi 7 rokmi, keď som pracovala na inom pracovisku a požiadala ma o konzultáciu ohľadom svojej staršej dcéry. Po dvoch stretnutiach sme sa zhodli na tom, že dcéra má veku primerané prejavy vsprávaní aže návšteva psychológa nie je potrebná, skôr by mohla zbytočne dieťa onálepkovať. Samozrejme, ak by sa niektoré prejavy v jej správaní zhoršili, prípadne začali narúšať fungovanie v rodine, v škole, v iných vzťahoch, mala sa mi ozvať. Počas rozhovorov sa začali v pani L. otvárať témy, ktoré s jej staršou dcérou súviseli len okrajovo, v tom čase ich však nebola pripravená ešte riešiť a ktoré mi dnes dávajú zmysel. Tie viac súvisia s Leou, o ktorej bude nasledujúca kazuistika.

Pani L. ma tentokrát požiadala o pomoc s mladšou dcérou. Váhala som, či sa do toho pustiť, pretože sa mi vrátili mnohé obrazy o ich rodine, ktoré som mala uložené spred 7 rokov. Keď som počula v hlase pani L. zúfalstvo, bezmocnosť a strach o dcéru, rozhodla som sa byť im nápomocná, s odôvodnením sama pred sebou, že spolupráca nepokračovala v minulosti do terapeutickej roviny. Taktiež je pravdou, že k môjmu rozhodnutiu prijať Leu do terapie, prispeli aj „rady“ niektorých kolegýň a známych, s ktorými pani L. komunikovala a ktorí ju posielali s dcérou na behaviorálnu terapiu, alebo k pedopsychiatrovi pre možný Tourettov syndróm, čo bola najdesivejšia predstava rodičov. Dohodli sme sa na termíne prvého stretnutia s oboma rodičmi.

Lea mala v čase začiatku terapie 8 rokov, chodila do druhého ročníka základnej školy v našom meste. Bola mladšou z dvoch dcér, jej sestra mala 10 rokov. Lea sa už dva roky trápila s prejavmi pripomínajúcimi tiky. Rodičia ich opisovali tak, že počas rozprávania, ale aj v tichu, akoby spolu s nádychom Lea nahlas „zahíkala“. Rodičia tieto prejavy nazývali „zvuky“, ktoré boli raz silnejšie, inokedy slabšie, niekedy ich bolo veľa aj v jednej vete, niekedy ani jeden. Rodičia nevnímali žiadny vplyv na ich objavovanie a intenzitu. Rozpamätanie sa na prvé objavenie symptómov bolo pre rodičov skoro nemožné, datovali ich na obdobie medzi nástupom do prvého ročníka ZŠ a Vianocami spred dvoch rokov. Nič výnimočné, ani náročné sa však podľa ich slov vtedy v živote Lei, ani ich rodiny, nedialo.

Rodičia Leu opísali ako veľmi múdru, najmä otec vyzdvihoval jej šikovnosť pri skladaní logických skladačiek a hraní hier. O tom ako perfektne dokáže logicky uvažovať a ako sa snaží, keď jej on dá nejakú úlohu, rozprával dosť veľa. Matka spomenula, že Lea občas vystupuje voči nim agresívne, že zvýši hlas, keď ju niečo hnevá a je drzá. Otec prikývol, že vie dosť vybuchnúť, keď s niečím nesúhlasí. Podľa ich slov, Lea rada chodí vonku s kamarátmi a so svojou sesternicou, robí modernú gymnastiku a hrá na hudobný nástroj.

Na prvom stretnutí s rodičmi si všímam ako obaja uvažujú a fantazírujú o svojom dieťati, v čom sa zhodujú a v čom nie, či sa dokážu dopĺňať, podporovať, kto má k dieťaťu bližšie a v čom…Leina mama dokázala viac o dcére premýšľať po emočnej stránke, snažila si ju predstaviť v rôznych situáciách, ako sa môže asi cítiť keď sa jej to deje, celkovo pôsobila pokojnejšie oproti otcovi a zároveň zraniteľnejšie. Otec sa veľmi snažil zapojiť do uvažovania o tom, čo sa to Lei môže diať, čo môže prežívať, no bolo to pre neho veľmi náročné a väčšinou skončil pri premýšľaní o jej správaní a porovnávaní svojho vlastného detstva s jej. Hovoril, že potrebuje čas, aby si premyslel, čo môže jeho dcéra cítiť. Vnímala som, ako by veľmi chcel dokázať o dcére hovoriť podobne ako manželka – plynulo, s rôznymi popismi prežívania, spájať jednu situáciu s druhou. No trápil sa v tom. V ich manželstve bolo prítomné nevyslovené porovnávanie muža so ženou. Predo mnou sedela energická, utrápená žena a premýšľajúci, trápiaci sa muž, každý viac sám za seba.

Dohodli sme sa na termíne prvého stretnutia s Leou. Cítila som na sebe obavy a napätie, keďže prejavy, ktoré rodičia opisovali zneli vážne a trvali dlho. Uvažovala som, s čím všetkým môžu moje nepríjemné pocity súvisieť – robím tak vždy, aby som porozumela protiprenosovým pocitom pri rodičoch a aby som sa dokázala lepšie vžiť do toho, čo asi prežívajú pri nich moji detskí klienti. Cítila som napätie z vyšších nárokov, viac od otca, aj akúsi nedostupnosť, aj keď obaja navonok vystupovali otvorene.

Na prvom stretnutí som sa zoznámila s útlym dievčatkom, ktoré pôsobilo tichšie a poslušne. Lea si hneď sadla na koberec ku kockám a popri našom zoznamovaní sa snažila z nich niečo postaviť. Z jednoduchých kociek stavala zložitým spôsobom jednoduchú stavbu – dom do ktorého sa snažila vložiť dve postele, televízor a sedačku. Zložitý spôsob znamenal to, že opakovane kocky spojila a keď

dokončila jeden rad, prerábala ho buď celý, alebo len časť. Keď som to komentovala v zmysle, že vyzerá, akoby sa snažila domček stále vylepšovať a že to musí byť náročné toľko premýšľať a prerábať, odpovedala len, že to vôbec nie je náročné a že chce, aby bol pevný a vydržal. Celý proces stavby, bol rýchly a napätý. V kontakte so mnou odpovedala na všetky otázky, no priblížiť sa jej vzťahovo bolo ťažké. Bola zameraná viac na kocky a stavbu ako na mňa. Cítila som sa ako nejaký „kontrolór“, ktorý sa má na jej činnosť prizerať a následne ju zhodnotiť. No tieto pocity a myšlienky som si zatiaľ podržala v sebe ako hypotézu o jej možnom očakávaní hodnotenia jej výkonu. Tiež som si predstavovala, že stavba reprezentuje Leino vnútorné prežívanie, bolo podobne pevné v zmysle napätosti, zamerané na čo najdokonalejší výsledok, no nikdy nie dosť dobrý. Zároveň dianie v dome mohlo reprezentovať Leine vzťahy v realite, otázkou pre mňa bolo, kto sú osoby v dome.

Pri Lei sa mi na prvom stretnutí stalo niečo výnimočne neobvyklé. V čase, keď prišla prvýkrát, začala druhá vlna pandémie, takže sme obe mali nasadené rúška. Zdalo sa mi, že Lea pomedzi rozprávanie akoby smŕkala do seba sopeľ, čo sa pod rúškom nedalo rozpoznať, tak som jej ukázala kde nájde servítky. Ona odmietla s odpoveďou, že sa vysmŕkať nepotrebuje. Zarazila som sa zo svojej reakcie a neuvedomenia si, že to posmrkovanie sú práve tie zvuky, ktoré ju trápia. Cítila som sa až hlúpo a mrzelo ma to. Priznala som otvorene, že som sa asi zmýlila, keďže rúško zakrýva nos aj ústa a že to boli asi tie zvuky, ktoré mi popisovali rodičia a kvôli ktorým prišla. Odpovedala so smútkom a potichu, že asi áno. Prišlo mi ľúto a to bol moment, ktorý nás prvýkrát spojil. Mala som predstavu, že sa stalo prvýkrát, kedy Lea zažila inú reakciu na jej zvuky ako obvykle, že cítila od druhého človeka niečo podobné, ako prežíva ona. V rodine ju často upozorňovali, že zase „to“ robí a že má skúsiť prestať, sľubovali jej odmeny, keď sa jej to podarí ovládať, dávali jej magnézium s komentárom, že to je liek, ktorý jej zvuky odstráni, no pokus o placebo efekt nefungoval. Matka na prvom stretnutí so zahanbením hovorila, že je z toho dosť často nervózna a že tiež reaguje neprimerane. Alebo sa stretávala s úplne opačnými reakciami, že sa ľudia tvárili, že nič nepočujú, napríklad v škole a podobne nereagujúco k jej ťažkostiam pristupoval aj otec.
Uvažovala som o svojom prehliadnutí jej zvukov. Napadlo mi, že možno Lea až tak veľmi túži, aby si zvuky nik nevšimol a zároveň ona si ich ani mnohokrát neuvedomuje a tak som túto jej túžbu a neuvedomovanie s ňou odohrala. Nanešťastie, v tomto prípade mi rúško bolo nápomocné a mohla som situáciu s Leou zvládnuť – hovoriť otvorene čo ju trápi, po čom asi túži a zároveň jej smútok a zahanbenie kontejnovať. Ako uvádza McWilliams, psychoanalytici zo vzťahového hnutia tvrdia, že odohrávanie (enactment) je v terapii nevyhnutné, pretože nevedomé svety klienta a terapeuta vytvárajú spoločne odohrávanú dynamiku a úlohou terapeuta je previesť ju do reči a myšlienok (McWilliams, 2015). Konečne niekto s Leou prežíval smútok z jej trápenia, pomenoval ho, zotrval v ňom spolu s ňou a neutekal. Kontejnujúcu funkciu matky prvýkrát popísal Willfred Bion (Pőthe, 2013). Spočíva v tom, že dieťa prostredníctvom vonkajších prejavov vysiela intenzívne aťažké emócie, predstavy a myšlienky smerom k matke, ktorej úlohou je ich kontejnovať, to znamená akoby uložiť do seba, spracovať a vrátiť dieťaťu v zrozumiteľnej a neohrozujúcej podobe. Neudržateľné pre dieťa sú najmä úzkosti, strachy a agresívne pocity, ktoré môže prejavovať plačom, krikom, búchaním, nepokojom a iným správaním, ktorému by mala matka porozumieť, uniesť a spracovať do zrozumiteľnej podoby. Takto sa dieťa učí spoznať seba a porozumieť svojmu prežívaniu bez toho, aby bolo vydesené.

Priebeh hry sa opakoval aj ďalších stretnutiach. Vracala sa ksvojmu domčeku astále ho prestavovala a vylepšovala. Stále ho obývali dvaja kamaráti, ktorí sa striedali pri televízore, chodili občas von, no nikdy nie spoločne. Nič nerobili spoločne. Deti na mňa pôsobili, že si moc nerozumejú, alebo že majú odlišné záľuby, no v niečom sú si určite blízky, keď spolu obývajú dom. Lea na moje slová reagovala a rozhovorila sa o svojej staršej sestre. Volala sa Táňa a veľmi rada čítala. Lea to doslovne popísala, že „stále len číta“ a že ona by sa chcela s ňou hrať. Táňa robí športovú gymnastiku, už bola aj na súťažiach, taktiež hrá na hudobný nástroj. Veľmi dobre sa v škole učí. Sestry spolu trávia veľmi málo času, Táňa má už svoje záujmy a nemá problém Leu tvrdo poslať od seba preč. Znelo to smutne, podobne ako pôsobil pohľad na spolubývajúce deti v Leinom domčeku.

V priebehu tretieho stretnutia sa Lea pristavila pri piesku a začala sa v ňom hrabať, len tak zasypávala svoje ruky. „Môžeš so mnou, ak chceš“, povedala a pozrela neodvážne na mňa. S radosťou som sa pridala k spoločnej hre, ktorú navrhla ona. Bolo to prvýkrát, kedy Lea dlhšiu chvíľu nevydávala žiadne zvuky. Nechcela som na to upriamovať všetku moju pozornosť, ale nešlo to a zároveň som nevedela, či to Lea registruje. Skúsila som popísať ako sa asi môže cítiť a spojiť to. Povedala som niečo ako: „Chcela si len tak presýpať piesok, pôsobí to upokojujúco, keďže to nemá žiadny cieľ, len to je príjemné. Sa mi aj zdá, že keď si uvoľnená, neobjavujú sa tak často ani tie zvuky“. Lea mykla oboma

plecami, pozrela sa na mňa a usmiala. Pôsobila potešene a v tichosti súhlasila. Naše interakcie začínali byť viac vzťahové, dovoľovala mi sa k nej približovať.

Pred druhým stretnutím s rodičmi som uvažovala, čo sa asi Lei vo vnútri odohráva a s čím to môže súvisieť. Lea bola pre mňa smutným dieťaťom, išli mi hlavou obrazy ako sa nemá s kým hrať, ako je odmietaná sestrou, obchádzaná rodičmi, ako na ňu ľudia reagujú keď začne rozprávať a vydáva pri tom výrazné zvuky. Niekde vo vnútri pravdepodobne zápasí s pocitmi nedôležitosti a neschopnosti. Zároveň som v kontakte s ňou vnímala “len” nesmelé dievčatko, ktoré sa rado smeje a dokonca sa občas potmehúcky na mňa pozrie, vnímala som ju inak ako sa prejavovala. Potrebovala som tomu kontrastu viac porozumieť.

Rodičov som poprosila, aby ešte viac porozprávali o vzťahoch v ich rodine. Dozvedela som sa, že Táňa ich v minulosti trápila viac, že Lea bola „bezproblémová“. Zároveň, Táňa si sama vybrala hudobný nástroj ešte pred nástupom na ZŠ, Lea sa nevedela rozhodnúť a vybrali ho rodičia, Táňa rada chodí na gymnastiku, Lei sa moc nechce, Táňa si zoberie sama knižku a číta si v posteli a Lea ju otravuje, alebo chodí stále za nimi. Matka trávi s deťmi viac času, hocikedy sa rozhodnú ísť spolu v trojici na výlet, otec ostáva doma, pretože sa venuje buď práci, alebo potrebuje byť sám. Pri týchto opisoch od matky zaznela aj výčitka voči otcovi, v zmysle, prečo len tak nejde niekam s deťmi, alebo s Leou keď ona chce. Otec svoje správanie nedokázal vysvetliť, mala som pocit, že by s nimi aj chcel tráviť viac času, ale nevedel ako, okrem venovaniu sa logickým hrám. Na spoločnom stretnutí sa ukazoval aj vzťah medzi rodičmi, ktorí si boli vzdialení, netrávili spolu čas, málo komunikovali, matka rozhodovala o väčšine záležitostí a otec bol často “iba” prítomný. Na konci druhého stretnutia som rodičom ponúkla hypotetické úvahy o vnútornom prežívaní ich dcéry a navrhla pravidelnú psychoterapiu. Popísala som im, čo som pri Lei počas našich stretnutí vnímala a cítila – vnímala som osamelé dievčatko, ktoré sa snaží niečo urobiť, dôležité je pre ňu, aby to bolo čo najlepšie, aby niekoho zaujala. Pritom pravdepodobne nevníma, že je zo samoty smutná a z očakávaní napätá a možno niekde hlboko prežíva aj strach z odmietnutia.

Sama pre seba som uvažovala o projekcii mnou vnímaných nevedomých emočných a fantazijných aspektov v Leinom vnútri. Ako uvádza Pöthe (2013) emócie, zmyslové vnemy, nápady, nevedomé fantázie a predstavy nemôžu byť prístupné myšlienkovému spracovaniu dovtedy, pokiaľ nemajú vmysli dieťaťa symbolickú úroveň. Ak ktejto premene nedôjde, sú emócie afantázie vysielané, teda projikované, do vonkajšieho prostredia, kde sa jeho nositeľmi stávajú iné osoby, napríklad rodičia. Tento proces posielania „nestráveného“ emočného prežívania do iných osôb, ktoré sa v očiach dieťaťa stávajú jeho nositeľmi, je proces projekcie. Lea sa mohla cítiť neschopne, nedôležito a nevedomo očakávala od otca, že ju bude takto vnímať aj on. Preto napĺňala všetky jeho očakávania, plnila úlohy, ktoré jej dával, aj tie, ktoré si len predstavuje, že by mohol chcieť aby urobila, správa sa podobne ako on, aby k ohrozujúcemu odmietnutiu nedošlo. Avšak obrana u Lei funguje len čiastočne s vytvorením sprevádzajúceho symptómu. Cieľom navrhovanej terapie s Leou bolo vytvorenie blízkeho a bezpečného vzťahu, v ktorom sa bude Lea cítiť prijatá taká aká je, s tým, čo bude chcieť robiť a prežívať a sprístupnenie nevedomých fantázií do vedomia. Sekundárnym cieľom bolo pre mňa vymiznutie obťažujúcich zvukov. Rodičia s terapiou súhlasili.

Po opakovaných stavbách, sypaniach a skrývaniach v piesku (skrývanie sklenených kameňov, ktoré pre mňa reprezentovali skryté Leino vnútro, ktoré som túžila spoznať) nastala v terapii významná zmena. Lea prišla na terapiu a išla si umyť ruky. Nevrátila sa stavať dom, ale zavolala ma na WC a do tváre mi fúkla bublinu z mydla. Spoločne sme sa na tom momente zasmiali a ja som čakala čo príde. Lea ma chcela naučiť ako urobiť veľké bubliny z mydla a čakala, ako ja budem reagovať. Keby som v tej chvíli prijala projikovanú rolu rodiča, povedala by som, že nie, nebudeme to robiť, lebo bude všade mokro a radšej by mohla robiť niečo zmysluplnejšie. Pravdepodobne by som odišla a čakala, čo „hodnotnejšie“ vymyslí. Mohla toto nevedomo očakávať aj Lea od vzťahových osôb? Pokúsila som sa jej očakávanie pomenovať a zároveň dopriať uvoľnenie a realizáciu jej nápadov, aby bola sama sebou. „Asi si očakávala, že poviem nie, keďže robenie bublín môže vyzerať ako blbosť a bude z toho aj neporiadok, ale páči sa mi Tvoj nápad, poďme na to, bude to zábava“, povedala som. Bola pri tom veselá, veľa rozprávala, ukazovala mi ako fúkať a potom sme to spoločne skúšali. Celú jednu terapiu sme prebublinkovali pri umývadle. Lea bola šťastná, uvoľnená, strpezlivosťou aradosťou mi ukazovala ako bublinu vyfúknuť, spoločne sme sa smiali a pretekali komu sa podarí väčšia bublina. Lea si dovolila niečo urobiť podľa seba, nie podľa druhého, aj keď riskovala reakciu odmietnutia. K tejto zmene došlo po asi 5 mesiacoch každotýždňovej terapie. Uvažovala som, čo sa počas tých mnohých dní medzi nami, ale aj mimo terapie, udialo.

Voda aj piesok sú pre mňa „ranné“ témy, ktoré ma privádzali k úvahám o koreňoch vzniku Leiných ťažkostí. Predstavovala som si Leino zastavenie emočného vývinu v období asi 4 rokov. V tom období nastúpila jej sestra Táňa na základnú školu, kde sa jej veľmi darilo, začala chodiť na gymnastiku a všetci v rodine boli z nej nadšení. Lea bola „len“ malé dieťa, ktoré sa chcelo stále hrať. Rodičovská pozornosť bola upriamená na sestru a prácu, sestrina pozornosť na školu a vlastné záujmy. To malé dievčatko sa muselo cítiť opustene a smutne. Tieto významné zmeny v jej živote sa začali diať vo falickom období, uvažovala som teda o vplyve oidipovského konfliktu na jej ťažkosti. Leina pozornosť, aj emočné pripútanie smerovalo na otca, malé dievčatko sa chcelo otcovi zapáčiť, túžilo po jeho pozornosti, ten však bol ťažko čitateľný, zameraný viac na prácu, uzatvorený do seba a teda nedostupný. Takto som ho spoznala aj ja, zároveň sa mi spojili spomienky spred siedmych rokov, kedy pani L. otvorila „nechtiac“ tému partnerstva. Práve to bola téma, do ktorej sa vtedy nechcela viac ponoriť. Aj z toho som usúdila, že Lea nemala v tom období príležitosti zažívať svoju matku ako partnerku svojho otca, zažívala ich skôr oddelene a teda nebola vystavená ani situáciám prirodzeného a láskavého vylúčenia dieťaťa z rodičovského páru. Nezažila som to v trojuholníku s nimi ani ja, rodičia na seba nereagovali partnersky, nespolupracovali, nedopĺňali sa, skôr sa porovnávali. Lea ostala v tomto období emočne zafixovaná, oidipovský konflikt nebol vyriešený. Otec bol nedostupný a matka, ktorá mala byť najprv rivalkou, bola príliš starostlivá avyhýbajúca sa partnerskému fungovaniu. To znemožňovalo neskôr sa s ňou žensky identifikovať a zrieknuť sa priania priblížiť sa otcovi. Ako uvádza Fraibergová (2002), rivalita s rodičom rovnakého pohlavia je nakoniec prehlušená silou pozitívnych citových pudov. Okolo šiesteho roku sa u dieťaťa objavuje silná identifikačná väzba na rodiča, ktorý bol ešte donedávna jeho súperom. Lea nedozrela do štádia, že ak nemôže byť na mieste svojej matky, bude aspoň ako ona. Ostala teda zaseknutá v prianí po otcovej pozornosti, ktorý sa od nej síce odklonil, ale nie z dôvodu partnerstva s jej matkou, ale pre uprednostnenie práce a seba samého. To spôsobilo Lei zranenie v podobe znehodnotenia a namiesto pozitívnej ženskej identity prežívala pocit odmietnutia. Ten bol pre ňu neúnosný, vytváral v jej vnútri silné napätie a smútok. To všetko vyústilo do čiastočného „použitia“ psychickej obrany a sprievodného symptómu v podobe zvukov v období okolo 6. roku, kedy by už oidipovský konflikt mal byť spracovaný.

Po pár dňoch od našej terapie s bublinami mi telefonovala Leina mama s prosbou o spoločné stretnutie. Rodičia si na ňom potrebovali potvrdiť svoje pozorovanie, že Leine zvuky sa výrazne zmiernili. Väčšinou rodičom priebeh terapií s dieťaťom nepopisujem, v tomto prípade som však zážitok s bublinami chcela zdieľať a tým rodičom viac priblížiť vnútorné prežívanie ich dcéry, najmä otcovi, ktorý mal mentalizačné schopnosti oslabené. Takto si ľahšie dokázal predstaviť, čo si Lea pravdepodobne vo svojej fantázii predstavuje že on si predstavuje, čo pri tom asi prežíva a čo potrebuje. Rodičia sa veľmi snažili Lei porozumieť a spoločne o nej premýšľali. Som presvedčená, že nielen ich túžba a snaha dcére pomôcť, boli počas terapie dôležité, ale aj ich individuálne vnútorné zmeny a aj partnerské. Smutná matka z prvého stretnutia začínala prežívať radosť, prekvapenia, trávila s dcérou viac spoločného „babského“ času a prejavovala aj nervozitu a hnev na svojho manžela. Taktiež neustále zamyslený otec sa premieňal na otca s emočným záujmom o svoju dcéru, zvoľňoval z nárokov na Leu, aj na seba. V súvislosti s týmito zmenami som uvažovala aj o našom terapeutickom vzťahu. To, čo sme v našom vzťahu spolu zažili a spracovali, ilustruje situácia z jedného stretnutia, na ktoré prišla Lea smutná. Aj keď z môjho pohľadu bývala Lea smutná často, niekedy to bolo citeľné až príliš, ako aj v tento deň. Vyslovila som svoje vnímanie nahlas. Leina spontánna reakcia bolo popretie smútku a začala vyberať krabicu so spoločenskými hrami. „Môže byť ťažké hovoriť o tom, čo cítiš, hlavne ak to ľudia okolo Teba nevnímajú a možno tomu ani nerozumejú, ale aj na to sme tu spolu, pokúsim sa Ti porozumieť“, povedala som, aby od svojho prežívania opäť neodchádzala. Lea vyberala Človeče nezlob se pre malé deti (kocka a políčka a farbami, nie s číslami) a začala plakať. Cez plač a zvuky sa jej ťažko rozprávalo, preto som trpezlivo načúvala a nakláňala sa bližšie k nej. Hovorila, že nechce ísť na gymnastiku, že to tam nemá rada, lebo majú prísnu trénerku, jej veľa cvikov nejde a asi je najhoršia. Pôsobila ako malé nešťastné 5–ročné dievčatko, bolo mi jej veľmi ľúto, čo som nahlas popísala. Keď sa upokojila, spýtala som sa jej, či o tom vedia rodičia, že a prečo tam nerada chodí. „Nie, oni by aj tak chceli, aby som tam išla“, odpovedala. „Vyzerá, že je pre Teba ťažké hovoriť o tom čo chceš, alebo nechceš, hlavne rodičom, ktorí majú na veľa vecí asi iný názor. Ja som s Tebou zažila už viac situácií, kedy bolo pre Teba ťažké mi povedať, čo by si chcela robiť a radšej si robila už overené činnosti, alebo také, na ktoré si zvyknutá doma, napríklad skladanie kociek a lega. To asi robíš doma často a asi sú vtedy spokojní aj rodičia. Ale Ty nie a to ma mrzí, lebo si môžeš myslieť, že o teba nemajú záujem a potom byť smutná, nespokojná alebo napätá a nahnevaná”…chvíľu ostalo ticho.

“Keď budeš robiť viac čo chceš, budeš veselá, uvoľnená, napríklad ako keď sme robili spolu bubliny“, hovorila som pomaly, chcela som pomenovať jej vnútorný proces potláčania vlastných potrieb s cieľom vyhovieť druhému. Aj keď som si nebola istá, Lea to prijala a začala opäť plakať so slovami, že nikto sa s ňou nechce hrať tak, ako by ona chcela, že by sa chcela ísť niekam kúpať a mama jej to len sľubuje, že také veci ako robila so mnou by rodičia nikdy nerobili, lebo sú hlúpe a detské. Jej slová boli bolestivé a verím, že mnohokrát to tak doma aj bolo – otec jej nerozumel a detské hry nepovažoval za hodnotné, matka mala povinnosti okolo domácnosti, sestra sa venovala svojim záľubám. No verila som, že keď im povie čo cíti a chce, budú sa snažiť reagovať a konať inak. Protiprenosovo som mala potrebu ju zachrániť, telefonovať matke, nech napríklad ide s ňou do Aquaparku, alebo nech jej aspoň napustia doma vaňu a špliechajú sa s ňou…časť z tých pocitov boli moje – mala som Leu veľmi rada a časť patrili pravdepodobne jej nevedomým očakávaniam. Pomenovala som to nahlas, že možno by si priala, aby som jej v tom pomohla a rodičom povedala o tom, čo by chcela a „prikázala“, aby to urobili. Lea pokrčila plecami a zostala ticho. Nemohla som to urobiť za ňu, potrebovala som ju podporiť v sebavyjadrení. Povedala som jej, že s nimi budem ešte určite hovoriť, aj bude vedieť o čom, ale zatiaľ chcem podporiť viac ju, aby si dovolila hovoriť nahlas svoje priania a túžby, so mnou si to môže vyskúšať a potom sa jej to podarí aj doma. Usmiala sa na mňa.

Lea pokračovala v gymnastike a po pár týždňoch začala niektoré gymnastické prvky predvádzať aj na terapii. Vnímala som to ako snahu o pozornosť, pochvalu, vyzdvihnutie šikovnosti, ale aj ako tému, o ktorej potrebuje so mnou hovoriť a priblížiť sa mi. Gymnastika bola veľká téma, ja som si s radosťou všetko vypočula – čo tam robia, kedy bude mať prvé preteky, aj s obdivom som sledovala jej ohybnosť a šikovnosť. Obdobné situácie sme zažívali aj s hrou spoločenských hier, pri hádzaní a kopaní lopty, hraní s plastelínou…všetko chcela robiť a postupne to nahlas aj hovorila. Na náš vzťah nahliadam tak, že Lea potrebovala dlhšiu dobu kontejnovať emócie, v rodine neprejavovala čo prežíva a ak áno, málokedy na ne niekto reagoval/všimol si ich. Cez môj kontejnujúci prístup viac porozumela tomu, čo cíti. Reakcie na jej aktivitu pre ktorú sa rozhodla a spoločné rozhovory o zážitkoch z celého týždňa náš vzťah upevnili natoľko, aby sa mohla so mnou identifikovať a tým sa odpútať od otca, nepotrebovala si udržiavať viac jeho priazeň s cieľom udržať si vlastnú hodnotu. Tú už nachádzala vo svojich vyjadreniach, rozhodnutiach a vo svojej činnosti na ktorú som ja v terapii reagovala. Verím tomu, že paralelne sa dialo niečo podobné aj v ich rodinných vzťahoch, že dochádzalo k zbližovaniu matky s dcérou a zároveň sa na seba a svoj vzťah zameriavali aj rodičia, čo podporovalo emočné dozretie u Lei a spracovanie oidipovského konfliktu.

Zvuky, ktoré som počula na začiatku terapie sa postupne vytrácali, najprv ich vystriedali iné, raz išlo o slabé „cknutie“ jazykom o zuby, inokedy silnejší nádych s našpúlenými perami. Pre mňa to boli znaky emočných zmien, ktoré sa v Lei diali. Zmeny zvukov som vnímala ako prechodné a verím, že boli cestou k ich úplnému vymiznutiu.

Cez leto sme mali prázdninovú pauzu, pred ktorou ma rodičia poprosili, či by sme mohli po lete terapiu postupne ukončovať. Rodičia mali pocit, že dcére viac rozumejú, vedia čo majú robiť, vnímali, že Lea je uvoľnenejšia, spontánnejšia, šťastnejšia a to bol pre nich znak pre ukončenie terapie. Zvuky, ktoré ich trápili na začiatku sa neobjavovali. Vyjadrila som neistotu, čo bude po dvoch mesiacoch pauzy, keďže najväčšie zmeny sa práve diali a bolo by dobré v nich zotrvať. Rodičia však boli neoblomní a tak som súhlasila s jednou požiadavkou, aby ukončovanie nebolo kratšie ako tri mesiace. Súhlasili. Po lete pokračujeme ďalej, lúčime sa a čaká nás posledný spoločný mesiac.

Ciele terapie boli z môjho pohľadu naplnené, vytvorili sme blízky terapeutický vzťah v ktorom Lea mala priestor na prežívanie svojich trápení pri niekom, kto to prežíva spolu s ňou, kto jej pomohol porozumieť svojim potrebám a s kým zdieľala každodenné zážitky. Cez identifikáciu s terapeutkou začala viac rozumieť sebe, čo cíti, čo si praje a odvážila sa to postupne vyjadrovať bez nevedomých obáv z ponižujúcej/negatívnej reakcie od okolia. Našla cestu k svojej matke a zároveň sa mohla odpútať od svojho otca. Obťažujúce zvuky vymizli a verím tomu, že koniec terapie spoločne odsmútime.

AUTOR ČLÁNKU: Mgr. Ivana Gallová, psychologička a psychoanalytická psychoterapeutka pod supervíziou

LITERATÚRA:

FRAIBERG, S. H. (2002). Magické roky. Praha: Triton.
JACOBS, Th. (1986). On Countertransference Enactments. Journal of the American Psychoanalytic Association, 34, pp 289-307. https://journals.sagepub.com/doi/10.1177/000306518603400203
KOŠŤAN, R., BERNADIČ, M. (2018). Mentalizácia: Úvod do mentalizovania/mentalizácie. Časť I. Psychiatria – psychoterapia – Psychosomatika, 25, 2018, č. 1, str. 25-36. McWILLIAMS, N. (2015). Psychoanalytická diagnóza. Praha: Portál.
PŐTHE, P. (2013). Emoční poruchy v dětství a dospívání. Praha: Grada.
SCHLEGEL, L. (2004). Základy hlbinnej psychológie (I, II, III). Trenčín: Vydavateľstvo F.

WŐLLER, W., KRUSE, J. (2011). Hlbinná psychoterapia, Trenčín: Vydavateľstvo F.